Egypt

Názvom Kniha mŕtvych sa bežne označuje súbor staroegyptských pohrebných textov známych aj ako Kapitoly pre vychádzanie do dňa. Meno Kniha mŕtvych vymyslel nemecký egyptológ Karl Richard Lepsius, ktorý vydal výber z jej textov roku 1842. Podľa R.O. Faulknera používali staroveký Egypťania Knihu mŕtvych ako návod na posmrtný život. Nie všetky zaklínadlá uvedené v zvitku boli použité pri každom pohrebe. Ich výber závisel na bohatstve a postavení zosnulého. Niektoré zo zaklínadiel boli darmi pre bohov, iné mali slúžiť tomu, aby zosnulý mohol na druhom svete chodiť, alebo aby bolo zabránené jeho opätovnému úmrtiu. Existovalo dokonca zaklínadlo „zabraňujúce, aby sa človek prevrátil naruby a pojedal výkaly.“ (oddiel 189) Kniha teda nie je, ako sa to všeobecne verí, kúzlom na oživovanie mŕtvych, ale skôr náukou o tom, z čoho bude život na druhom svete pozostávať a ako možno prekonať prekážky na ceste k trstinovým poliam (alebo tiež poliam pokoja), cieľu, ku ktorému smeroval každý starý Egypťan. Kniha mŕtvych môže byť chápaná tiež ako literatúra zasväcujúca do tajomstiev posmrtného života. Život po smrti je v svojej podstate záhadou pre bežného človeka, ale získaním Knihy mŕtvych ju mohol staroveký Egypťan pochopiť a zaradiť sa do vybranej skupiny ľudí, ktorí vedeli, čo ich po smrti čaká. Najstaršia známa verzia Knihy mŕtvych pochádza zo 16. storočia pred n.l., z obdobia panovania 18. dynastie (Nová ríša). Z časti sa skladá z predošlých zozbieraných náboženských textov – Textov pyramíd (približne 2600-2300 pred n.l.) a Textov rakiev (2000 pred n.l.) – ktoré boli postupne nahradené Knihou mŕtvych. Kniha mŕtvych patriaca pisárovi Animu, tzv. Aniho papyrus, bola pôvodne 28 m dlhá a bola rozdelená na 37 listov s príslušnými kapitolami a tematickým rozdelením. Text Knihy bol často prispôsobený zosnulej osobe, takže žiadne dve Knihy mŕtvych vlastne nie sú totožné. Aj tak je možné rozdeliť jednotlivé verzie Knihy mŕtvych podľa niektorých spoločných znakov do štyroch hlavných skupín: Heliopolská verzia - pripravovaná kňazským kolégiom z mesta On (Heliopolis, objavuje sa od 5. po 11. dynastiu a na stenách hrobiek približne do roku 200 n.l.) Tébska verzia - písaná kompletne v hieroglyfoch (20.-28. dynastia) hieroglyficko-hieratická verzia - blízka tébskej verzii, ale nemala presne stanovené poradie kapitol (používaná hlavne za 20. dynastie) verzia zo Saitu - presne určené poradie kapitol (používaná po 26. dynastii)