Egypt

Faraón bol titul používaný pre vládcu Egypta v hebrejskom a neskôr aj (eventuálne) v gréckom prostredí. Oficiálny titul znel „kráľ Horného a Dolného Egypta“. Slovo pochádza z egyptských slov per-aa - „veľký dom“, tedy kráľovský palác. Už v najstarších prameňoch má palác význam slova „vláda“, neskôr sa stal (neoficiálnym) titulom kráľa. Prvé doložené použitie obratu v tomto význame sa týka Thutmose III. (1479–1425), pred kartušou so zapísaným kráľovským menom sa poprvýkrát objavuje počas 22. dynastie. Dnes je toto slovo široko používané práve vďaka použití v Biblii a u raných gréckych a rímskych autorov. V literatúre (najmä staršej) sa uvádza, že faraóni boli pokladaní za potomkov bohov a teda boli taktiež bohmi. Táto interpretácia sa však vo svetle nových prameňov ukazuje ako zjednodušená. Dnes v egyptológii prevláda názor, že Egypťania svojich panovníkov chápali ako bytosti dvojakej podstaty - božskej a ľudskej súčasne (tak to vyplýva napríklad z Poučení kráľa Amenemheta I. alebo z Lojalistického poučenia, významných literárnych diel z obdobia XII. dynastie). Božstvo kráľa bolo dané najmä božstvom jeho úradu - večnej kráľovskej moci. Egyptský kráľ bol teda výnimočnou bytosťou - ako jediný mohol prirodzene a sám zo svojej podstaty ako syn boha (najčastejšie boha Slnka, ale aj iných) pobývať v spoločnosti bohov a v kultovej sfére mu preto bolo prisudzované božstvo, ako individuálnej bytosti však asi nie. Egypťania teda pravdepodobne svojho panovníka chápali ako reprezentáciu božského princípu v ľudskom svete, jeho akési manifestačné sprítomnenie. S tým pravdepodobne súvisí spôsob, akým sami Egypťania svojho panovníka s bohmi spájali: vždy ho dôsledne označovali ako nefer neter, kým bohovia boli titulovaní ako aa neter - „veľký boh“. Termín nefer možno preložiť rôznymi spôsobmi - ako „krásny“, „dobrý“, „dokonalý“, ale aj ako „mladý (=mladší)“ (tak termín prekladá egyptológ Jaromír Málek). To poukazuje (pre nás síce obsahovo zatiaľ nie celkom zrozumiteľne, ale úplne nepochybne) na významový posun chápania podstaty božstva vo vzťahu k panovníkom oproti bohom samotným. Staroveký Egypt je v súvislosti s vyššie uvedeným chápaním panovníka v literatúre charakterizovaný ako polobožské kráľovstvo, ktorého autorita ako inštitúcia zostala vyše troch tisícročí prakticky nespochybnená. Jeho základnou ideologickou tézou bol formálny vzťah medzi Egyptom (a teda egyptským štátom, zaisťujúcim v osobe panovníka náboženský kult) a jeho bohmi. Bohovia prostredníctvom svojho stvorenia sveta (presnejšie Egypta ako zosobnenia celého sveta) vtlačili všetkému existujúcemu poriadok maat, udržovanie ktorého ako jedinej záruky trvania a nerušenej existencie stvoreného sveta bolo ústrednou úlohou kráľovskej moci. Panovník tak robil predovetkým cez ritualizáciu svojej náboženskej úlohy (pozri vyššie) v chrámovom kulte,ktorého bol formálne jediným oprávneným činovníkom (jednotliví kňazi vo všetkých chrámoch vystupovali ako jeho zástupcovia). Z toho dôvodu aj bola kráľovi daná najvyššia politická autorita. V ideológii a počas väčšiny dejín starovekého Egypta aj v praxi preto panovníci vystupujú ako jediný spoločnosťou akceptovateľný zdroj všetkej politickej aktivity.